Ži teraz, tvoríš si spomienky

Kedysi dávno som si idealizovala, ako má vyzerať láska dvoch ľudí. Vraj totiž každý máme na svete svoju druhú polovičku a je len na nás ako dlho a či vôbec ju stretneme. Premýšľala som, kedy ma stretne, tá moja pravá láska (ľavá, druhá ani tretia nepripadali do úvahy-vtedy).

Z kníh som vedela, ako prídem na to, že to je ona. Roztrasú sa mi kolená, zatají sa mi dych, rozbúši sa mi srdce a zatočí hlava. Aké klišé a celkom pravdivé. Tiež som však počúvala, že škaredé a zlé si nikoho nenájdu, tak treba byť milá a pekná. Ach tá detská naivita.

Dnes viem, že ľudia niesú single kvôli vonkajším črtám, či prevahe negatívných vlastností, ale väčšinou len preto, že čakajú. Čakajú buď, že tú svoju druhú polovičku stretnú, alebo čakajú, než sa im srdce vylieči, alebo len proste čakajú až príde ten správny čas. Premýšľam nad sebou, že do ktorej kategórie by som samú seba, teraz zaradila a asi najskôr do tej druhej alebo tretej. Predsa len si neviem predstaviť, byť mamou na plný úväzok a popritom sa spoznávať s novým človekom, pustiť ho do našej zóny a už vonkoncom sa prispôsobovať niekomu novému. S tým nie som stotožnená-zatiaľ.

Je pravda, že čím dlhšie je človek sám, tým je spokojnejší so svojou situáciou a menej prispôsobivejší novým okolnostiam. Aj keď si samozrejme myslím, že to je dočasný stav regenerácie, kedy sa liečite z toho, že nemusíte robiť veci pretože musíte, lebo sa od Vás očakávajú, ale robíte ich pretože chcete. Tak to máme my s Mateom. On sa chce hrať, tak sa hráme. Chce robiť Kolo kolo mlynské? Tak sa točíme do kola. Chce si čítať, tak si čítame.

Nielen preto, že to chce on, ale preto, že to chcem aj ja. Viem totiž, že raz príde deň, kedy už mamu potrebovať nebude, lebo bude chcieť vyletieť z hniezda, ale chcem, aby keď si občas spomenie vedel, že som tu bola a budem pre neho. A aj keď sa raz pominiem, budem žiť v jeho spomienkach a tie sa mu budú vynárať, keď si bude tvoriť on tie svoje s jeho deťmi. Verím tomu.

Presne tie spomienky sa tvoria teraz. Tú interakciu medzi dieťaťom a rodičom nenahradí, žiadna učiteľka v jasliach, či škôlke, tablet, mobil ani starí rodičia. Preto si to užívajme tu a teraz plnými dúškami.Všetky tie neopakovateľné prvé razy, ktoré s nimi zažívame, lebo aj tie predbedné noci raz pominú, aj tie zuby raz vyjdú. Súhrn prvých nezrozumiteľných slov, ktorým ne/rozumieme ani my mamy, než sa dostanú do puberty a už budeme iba trápni rodičia.

Deti nám Boh len požičal. Požičal, aby sme si prešli intenzívnym kurzom. Kurzom, ako milovať niekoho viac, ako seba, ako zmeniť naše najhoršie chyby, aby sme dieťaťu dali lepší príklad. A naučili sa mať odvahu. Áno, to je ono! Byť matkou, alebo otcom je najväčší akt odvahy, ktorý môžete urobiť, pretože to znamená, že sa stávate prístupní iným druhom bolesti, neistote a strachu zo straty niekoho, kto je vami tak milovaný. Deti nie sú naše, sú len pôžičkou. Sú tým najväčším a najúžasnejším úverom, pretože naše deti sú len naše, pokiaľ sa nevedia postarať o seba. Potom už patria ich životu, ich osudu, ich rodinám. Boh vždy žehná deti, pretože my sme už nimi požehnaní.

Aj toto je forma lásky a nikdy by som neverila, že táto láska  prebije všetky vzťahy a bude stáť na ich čele. Niet nad lásku k dieťaťu. Keď už všetka láska pominie, tak táto Vás povznesie z popola.  Učili nás ľúb mamu, tata, babku a dedka, ale neučili nás ľúbiť svoje deti, lebo to je jediná láska, ktorá sa nedá naučiť. Tá proste, je a príde až s deťmi.

Nie som sama, mám toho najlepšieho parťáka. Svojho syna.

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

5 komentárov: “Ži teraz, tvoríš si spomienky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

e