Kedysi, kdesi, bolo ich šesť

Keď sme sa pred pol rokom nasťahovali do nášho nového bytu, netušili sme, aké zázračné miesto to tu je.

Každá vec v ňom dostala svoje miesto, podľa môjho vkusu a úvahy, kde nám asi bude, čo najviac vyhovovať. Niektoré veci zostali na svojom mieste, napr. Mateova skriňa a komoda. Taká posteľ, tá by Vám vedela rozprávať, koľko krát som ju presunula. Nie neriadila som sa pokynami žiadneho feng shui špecialistu, ale spacími polohami, podľa toho ako si mladý muž zmyslel, že bude aktuálny mesiac ležať. Neulahodila mu žiadna, tak poväčšine spíme do písmena T. Kryjem ho, aby z nej nezletel. Poviete si, prečo nemá postieľku. Mal ju, ale nespal v nej ani jednu noc, tak sa snami proste neprisťahovala.

Kaskadérske obdobie môjho syna je kapitola sama o sebe, niekedy mám pocit, že nie je dieťa, ale opica a to doslova. Vylezie všade. Dokonca sa naučil, že ak si čokoľvek prisunie a  vylezie nato, tak sa dostane naozaj všade. A tak sa hráme hru, ako ďaleko do stredu izby sa nám zmestí pohovka, alebo ako privŕtať stolík k podlahe. Keď ho prestalo baviť ako som marila jeho pokusy, presunul sa robiť neplechu do kuchyne.

Istý čas, musím uznať, zásuvky statočne odolávali Mateovým náletom, ale bohužiaľ nevydržali to. Česť ich obsahu, ich presný počet navždy zostane v mojej pamäti. Hlavne príborové nožíky. Kedysi ich bolo šesť. Dosť dlho vydržali v hojnom počte, nakoľko boli v najvyššej zásuvke a teda Mateovým očiam neviditeľné. Lenže čas pri deťoch je neúprosný a oni rastú ako tráva. Môj huncút má miery ako model, predsa len 90cm a 16kg sa nevidí bežne a tak si zaumienil, že potrebuje pre svoju a moju ochranu, každé ráno príborový nožík a večer s ním zaspávať.

Myslela som si, že to má len, takú tú chvíľku, že je to len obdobie. Omyl. Nosí si ho so sebou ako mojkáčika. Nerozumiem tomu,  prečo to tak má, ale pokiaľ tým neohrozuje svoju osobu a ani moju, tolerujem mu to. Čo mu však netolerujem, je ich stále nižší počet. Išla som nám predpár dňami, natrieť vianočku a v zásuvke boli iba dva príborové nožíky. To ma fakt dostalo. A tak som vyhlásila pátranie.

Najprv som hľadala pod pohovkou. Obsah pod ňou, je vždy záhada sama o sebe, lebo to je Krajina nekrajina. Schovávala sa tam Marienka, ktorá povie po stlačení básničku, aj ja jej mám občas chuť povedať básničku vybraných slov, hlavne v noci, keď na ňu stúpim a od strachu stratím dôvod ísť na záchod. A čo moje oči nevidia? Tretí zo šiestich sa našiel. Fajn, ešte nám zostáva nájsť tri.

Prehľadávam po stranách kresla a našla som štvrtý, s ním aj zľavu na nákup do Lindexu, ako sa tam dostali nevedno. Prešla som všetky zákutia pri kútiku, kde sú hračky, ale piaty a šiesty, tam neboli.

Moje pátranie sa teda presunulo k posteli. Matelko s veľkou obľubou nosí nožík do postele a občas ho drží, až kým nezaspí. Väčšinou sa mi podarí vymeniť nôž za mlieko. Som rada, že berie úplatky vo forme kojenia. Niekedy sa stane, že výmena neprebehne podľa mojich predstáv a nožík mu spadne za posteľ. A tak som dúfala, že chýbajúci zvyšok nájdem tam.

Odsunula som posteľ a uvidela som číslo päť. Premýšľala som, kam sa mohla podieť šestka. Predsa len, keď som v škole, mohla skončiť počas stráženia u mami. Tá bola, v práci a tak, aby sme zabudli na pátranie, vychystali sme sa von.

Vonku chumelilo, bolo treba zakryť kočík s pršiplášťom. Vytiahla som ho spod kočíka a čo moje oči uvideli na spodu košíka? Šestku.

A tak ich bolo opäť na chvíľku šesť.

 

R.I.P. všetkým malým lyžičkám z môjho detstva 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

e